Veronika Vadovičová: S puškou v ruke
Narodila sa s rázštepom chrbtice a viac času trávi na vozíku než na nohách. VERONIKA VADOVIČOVÁ (38) sa však vďaka svojej húževnatosti presadila vo svete.
Na nedávno skončenej paraolympiáde v Tokio získala pre Slovensko piaty zlato. V zmiešanej streľbe na 50 m vytvorila aj nový paralympijský rekord, 248,9 bodov. Rozhovor s Veronikou pre Drive Magazín vznikol ešte pred konaním paraolympiády.
Ste prvou profesionálnou športovkyňou z radov paralympionikov, trojnásobnou paralympijskou šampiónkou a v parastreľbe patríte k absolútnej svetovej špičke. Hoci tento šport vás v detstve dlho nezaujímal, dnes vás živí. Ako sa na život s puškou v ruke pozeráte po rokoch?
Foto: Ľudovít Matejovič
Radosť z tréningu mám stále. Nie je to monotónne, lebo každá nová súčiastka či doplnok prinášajú nový pocit pri mierení. A nové veci skúšam stále. Aj preto, že musím. Ak si chcem udržať úroveň a držať krok so svetom, potrebujem stále trénovať a zlepšovať sa. Ono trvá aj tri mesiace, kým sa na novej puške všetko správne ponastavuje.
Znamená to, že strieľate každý deň?
Keď vlani v marci oznámili, že sa tokijská paralympiáda posúva pre pandémiu o rok neskôr, tak som pušku na chvíľu odložila. Od vlaňajšieho septembra však zasa strieľam de facto každý deň.
Koľko hodín denne?
Niekedy dve, niekedy osem. Záleží, kde práve som a čo robím. Vzduchovku chodím trénovať do Bratislavy, malorážku do Nitry. Aj deň pred naším rozhovorom som v Nitre pálila ešte o pol jedenástej večer.
Pred časom ste sa presťahovali. Bolo to pre šport?
Foto: Ľudovít Matejovič
Dom v Trstíne, kde som bývala s priateľom Milanom, bol už starý. Chceli sme niečo novšie, bezbariérové. Bližšie k diaľnici. Teraz to mám do Nitry na strelnicu dvadsať minút, blízko je to aj na diaľnicu do Bratislavy.
Vedia vo vašom novom bydlisku, že sa k nim presťahovala trojnásobná paralympijská šampiónka?
Vedia. Riaditeľ školy ma hneď, ako som sa bola prihlásiť na obecnom úrade, pozval na besedu. A poznajú ma aj miestni, hoci veľa času som tu zatiaľ nestihla stráviť. Teším sa z toho.
Zmenili vám paralympijské víťazstvá a tituly majsterky sveta život?
Strieľam už vyše 24 rokov, práca je to stále rovnaká, ale cítim väčšiu zodpovednosť. Už to nie je len o radosti, ako keď som s týmto športom začínala v školskom krúžku na Mokrohájskej v Bratislave.
Čo je na streľbe najťažšie?
Foto: Ľudovít Matejovič
Koncentrácia. Každá chybička sa odrazí na výsledku. Paralympiáda v Tokiu je moja prvá súťaž po vyše jeden a polročnej prestávke spôsobenej pandémiou. Nejaké súťaže sa síce konali, uprednostnila som však nerušenú domácu prípravu, aby som v Japonsku mohla predviesť maximum toho, čo dokážem.
Ktorú disciplínu máte najradšej?
Foto: Ľudovít Matejovič
Nepýtajte sa, snažím sa medzi nimi nerobiť rozdiel a odstrieľať všetky čo najlepšie. Aj vzduchovku v stoji, z ktorej mám paralympijské zlato z Pekingu 2008 aj z Ria 2016. Aj vzduchovku v ľahu, malorážku na 3x 40 rán aj malorážku v ľahu na 60 výstrelov. Najprirodzenejšiu polohu mám pri vzduchovke v stoji. A pritom, paradoxne, som v nej v poslednom čase dosahovala najhoršie výsledky. Každá z tých štyroch disciplín má svoje špecifiká.
Váš partner Milan Goleňa je posledné roky aj vaším trénerom. Ako vám to ide?
Klape nám to: v živote aj na strelnici. Pomáham mu aj s jeho biznisom, keďže len šport nás neuživí. Milan podniká s optickými káblami a so satelitnou technikou, robím mu telefonistku a pomáham so všetkým, čo firma práve potrebuje.
Vieme o vás, že milujete kultúru, najmä divadlo. V Teatro Wüstenrot vás dokonca vyhlásili za diváčku roka a za odmenu vám kúpili vzduchovku za tritisíc eur. Ako ste zvládli pandemické časy bez živých divadelných predstavení?
Študovala som. Aj som si dva razy kúpila vstupenky do online divadla, ale nebolo to ono. Nudila som sa. Radšej som si potom robila na sociálnych sieťach rôzne online kurzy. Psychologické, kurzy kondičného trénera a podobne. Alebo si šla len tak zaplávať do bazéna.
Stíhate popri streľbe stále študovať?
Foto: Ľudovít Matejovič
Snažím sa. Nedávno som dokončila bakalárske štúdium z trénerstva športovej streľby. Spadol mi kameň zo srdca. Buď som bola na strelnici, alebo na počítači a učila sa. Chcem však v štúdiu pokračovať. Dištančný spôsob výučby mi veľmi vyhovuje.
Ako si užívate život, keď nedržíte v rukách pušku alebo skriptá?
Foto: Ľudovít Matejovič
Vyberiem sa k mame do Šelpíc alebo vybehnem so staršími bratmi a ich deťmi na výlet. Oni idú na kolobežkách, ja na handbiku alebo špeciálne upravenej kolobežke. Televíziu nepotrebujem. Nezapla som ju hádam rok. Len Milan si občas pozrie seriál Dva a pol chlapa, ktorý ja z duše neznášam.
Ako dlho budete pokračovať v streleckej kariére?
Keď ma to bude stále baviť a budem schopná dosahovať dobré výsledky, prečo nie aj dlhšie? Austrálčanka Libby Kosmalová má 78 rokov a stále strieľa. Rovnako môj bývalý tréner Jozef Široký, ktorý má tiež dávno po sedemdesiatke. Mám život s puškou rada. Umožňuje mi cestovať po svete a spoznávať nových ľudí.
Odložená paralympiáda sa napokon konala v Tokiu na prelome augusta a septembra. Aký je váš vzťah k Japonsku?
Foto: Ľudovít Matejovič
Náš rodinný známy bol misionárom v Japonsku. Rodák z našej obce a veľký kamarát môjho deda. Neprestal k nám chodievať, ani keď dedko zomrel. Vždy mi doniesol nejaké darčeky, učil nás spievať japonské pesničky a veľa o Japonsku rozprával. Vďaka nemu viem, že sayonara je dovidenia a kampai na zdravie. Aj vďaka týmto spomienkam sa do Japonska teším. Pred paralympiádou som strieľala v Kórei, Číne či Thajsku, ale v Japonsku ešte nie.
S čím budete na svojej šiestej paralympiáde spokojná?
Ak odvediem svoje maximum a nedopustím sa žiadnej zbytočnej chyby. Bez ohľadu na to, aký výsledok to bude znamenať. Streľba je šport, kde sa chyby celkom eliminovať nedajú. Rozhoduje momentálna forma, pohoda a mentálna dispozícia.
Bude aj z vás niekedy v budúcnosti trénerka?
Uvidíme, či dokážem mať dostatok trpezlivosti.