Najromantickejšie zákutia Slovenska
Sviatok svätého Valentína sa v našich končinách udomácnil až po páde niekdajšieho režimu. No nielen 14. februára sa dajú vychutnávať pôsobivé zákutia Slovenska.
V roku 1839 začal 19-ročný rodák z Krupiny Andrej Braxatoris doučovať Máriu Pischlovú v Banskej Štiavnici. O niekoľko rokov neskôr už pod menom Andrej Sládkovič vydal básnickú skladbu Marína, označovanú za jednu z najkrajších ľúbostných básní. Dlho sa bralo za jednoznačné, že Sládkoviča k jej napísaniu inšpirovala láska k Márii. Podľa podrobnejších skúmaní diela a listov, ktoré si dvojica posielala, však nemusela byť Mária pri tvorení hlavnou múzou. Bez ohľadu na pohnútky stvoril Sládkovič nesmrteľné dielo a Banská Štiavnica je aj vďaka tomuto príbehu skvelým miestom na valentínsky výlet.
Láska v meste baníkov
Dom Pischlovcov stojí v meste dodnes – priamo v centre, na Námestí svätej Trojice. Ako väčšina ulíc v Banskej Štiavnici, ktorá vďaka baníctvu vyrástla vo vrchoch v nadmorskej výške 600 metrov, sa aj námestie tiahne do kopca. Dominuje mu Morový stĺp. Pripomína veľkú epidémiu, ktorá územie dnešného Slovenska zasiahla v rokoch 1710 a 1711. O niekdajšom bohatstve mesta plynúceho z ťažby striebra veľa napovedajú veľkolepé dvojposchodové domy, ktoré si dali bohatí mešťania postaviť práve na námestí. Obdivovať je čo aj mimo neho. Na jednej strane nájde návštevník kľukaté uličky s osobitým čarom, keď sa vydá opačným smerom, dostane sa na Ulicu Andreja Kmeťa so slávnym trotuárom - 140 metrov dlhým korzom zhruba meter nad povrchom ulice. Cestou minie Kostol svätej Kataríny postavený v druhej polovici 15. storočia, teda v časoch kráľa Mateja Korvína a na horizonte sa dá obdivovať emblematický Nový zámok. Ten postavili v rokoch 1564 až 1571 na obranu proti Turkom. Rovnaká hrozba motivovala mešťanov aj k prebudovaniu baziliky na pevnosť priamo v meste. Je známa ako Starý zámok. Medzi mimoriadne atrakcie patrí prehliadka štôlne Glanzenberg, ktorá ústí na Kammerhofskú ulicu nadväzujúcu na Ulicu Andreja Kmeťa. Samostatnou kapitolou sú štiavnické tajchy, rozsiahly systém vodných nádrží napájaných z topacieho sa snehu a dažďov. Tajchy mohli zadržať zhruba päťnásobok objemu Štrbského plesa. Ich vypúšťaním baníci získavali energiu na pohon strojov čerpajúcich vodu z banských chodieb, keďže po vyčerpaní dostupnejších ložísk bolo treba kopať čoraz hlbšie. Pri návšteve Banskej Štiavnice by bola škoda obísť tamojšiu kalváriu, ktorá taktiež patrí k symbolom mesta. Budovať ju začali v roku 1744, teda presne o sto rokov skôr, než Marína Pischlová napísala Sládkovičovi, že si za muža zoberie iného. Samotný Sládkovič si v roku 1847, približne rok po vyjdení Maríny, zobral Tonku Sekovičovú. Mal s ňou niekoľko detí a zomrel ako 52-ročný v Radvani nad Hronom – dnešnej časti Banskej Bystrice.
Podtatranská romantika
V Kežmarku si nenechajte ujsť tunajší zámok.
Foto: 123rf
Sládkovičova láska k Maríne sa nenaplnila a šťastím sa neskončila ani svadba ženy, o ktorej sa traduje, že bola prvou tatranskou turistkou. Keď si 50-ročná vdova Beata Kościelecka, ktorú vychovali na poľskom kráľovskom dvore, brala o tridsať rokov mladšieho Alberta Laskyho z Kežmarku, zrejme netušila, ako tragicky sa skončí jej život. Po príchode na Kežmarský hrad v roku 1556 jej vraj Tatry učarovali tak, že sa podľa legendy s mešťanmi vybrala na vychádzku k Zelenému plesu. Takéto správanie sa však považovalo za neslušné a Albert dal Beatu zamurovať do hradnej veže. V skutočnosti nie je vôbec jednoznačne zaznamenané, kam sa Beata vybrala a či ju nesprevádzal dokonca aj jej muž. Naopak vysoko pravdepodobné je, že Albert situáciu len využil, aby sa dostal k manželkiným peniazom. Nezavrel ju síce do veže, ale prísne domáce väzenie a zákaz komunikovať s inými ľuďmi dohnal Beatu k šialenstvu. Z hradu sa dostala, keď oň večne zadlžený Albert prišiel. Zomrela zrejme v ústave pre choromyseľných v Košiciach.
V čase, keď si Beata brala Alberta, bol Kežmarok už zhruba 150 rokov v správe poľského kráľa. Rakúsko-uhorský cisár Žigmund Luxemburský ho spolu s ďalšími spišskými mestami a panstvami dal do takzvaného zálohu, aby získal pôžičku na vojnu proti Benátkam. Pod úplnú uhorskú nadvládu sa vrátili až v roku 1772 za Márie Terézie.
Jednoducho Spiš má bohatú históriu a dýcha ňou aj centrum Kežmarka. Pri hrade sa začína dlhočizné Hlavné námestie vrúbené jedno aj dvojposchodovými domami niekdajších mešťanov. Najhonosnejšie sa nachádzajú na opačnom konci námestia pri neprehliadnuteľnej radnici s vežou a budove reduty, ktorá od roku 1818 slúžila na spoločenské podujatia.
Nádherné námestie napĺňajúce predstavy o podtatranskej romantike nájde návštevník aj v 15 kilometrov vzdialenom Poprade. Od roku 1946 je jeho súčasťou niekdajšie významné mesto Spišská Sobota. Ako celý Spiš ťažila z remeselnej výroby a obchodu. Aj na Sobotskom námestí sa k nebu dvíhajú gotické, renesančné či barokové meštianske domy modrej, oranžovej či fialovej farby. Obkolesujú radnicu a kostol, ktorý sa môže pochváliť výzdobou z dielne legendárneho Majstra Pavla z Levoče.
Hradná romanca
Ľúbostné romance nechýbajú ani v legendách o hradoch. Azda najznámejším je príbeh veľkej lásky Turka Omara, ktorý vyslobodil Fatimu, keď vyhĺbil studňu v tvrdej skale Trenčianskeho hradu. Podľa historikov 80 metrov hlbokú studňu začala v skutočnosti kopať hradná posádka alebo poddaní okolo roku 1550, no aj tak sa odkazujúc na Omara a Fatimu volá Studňa lásky. Keďže sa nepodarilo dosiahnuť podzemnú vodu, plnili ju priesaky z dažďov. Trenčiansky hrad je otvorený celoročne. Za čias cisára Jozefa II v roku 1790 vyhorel. S rozsiahlejšou obnovou sa začalo až po druhej svetovej vojne a postupne na ňom pribúdali aj historické zbierky. Najstaršou a najvyššou časťou pevnosti je veža pomenovaná po slávnom pánovi Váhu a Tatier Matúšovi Čákovi. Na Trenčianskom hrade mal sídlo od roku 1296 do svojej smrti v roku 1321.
Vo dvojici alebo aj sólovo sa určite oplatí pozrieť i do historického centra pod hradom. Zachované meštianske domy dodávajú osobitý vzhľad Mierovému námestiu. Ústi neďaleko hotela Elizabeth, v minulosti známeho ako Tatra. Cez recepciu sa dá dostať ku skale, kde je vytesaný mimoriadne vzácny rímsky nápis z roku 179. Vytesali ho na počesť víťazstva posádky sídliacej vo vtedajšej osade Laugaricio nad germánskym kmeňom Kvádov.