Boris Valábik: Vďačný za nové výzvy
Bývalý hokejový obranca BORIS VALÁBIK (35) ukončil kariéru na ľade len pred čosi vyše štyrmi rokmi, no odvtedy sa stihol stať policajtom, hokejovým analytikom, autorom podcastov i mediálne známou tvárou. Dokonca aj oženiť sa a napísať knihu. Tomu sa povie vydarený nový začiatok.
Hovorí sa, že pre profesionálneho športovca býva po skončení športovej kariéry ťažké začať nanovo. Vy ste to zatiaľ zvládli brilantne. Tak ste si to predstavovali?
Foto: Iľja Hubálek / Blažek
Nezamýšľal som sa nad tým, ale som veľmi vďačný, ako sa to celé vyvinulo. Keď som pár rokov dozadu končil hokejovú kariéru, nebol som si istý, či sa dokážem uživiť. Či budem v poriadku a mať na to, aby som splácal základné veci. Začínal som úplne od nuly. Nemal som našetrené dosť, aby som si mohol vyložiť nohy na stôl a nerobiť nič. Preto som zvolil istotu a šiel k polícii. Nezarábam veľa, ale viem si to naplánovať, aby mi to mesačne vychádzalo. Jasné, počas hokejovej kariéry to boli iné platy, ale aj iný životný štýl.
Prečo práve polícia?
Stále to beriem tak, že ak sa človek nechystá robiť „zlotu" a byť nečestný, tak polícia je istota, ak si to sami nepokazíte. A ja potrebujem istotu, hoci aj skromnejšiu. Zarábal som síce pekné peniaze, ale všetko to bolo veľmi krehké a zopár zranení mi to zobralo.
Čo presne máte v polícii na starosti?
Som nadstrážmajster. Referent na športovom centre polície, ktoré sa stará o športovcov. Ja im robím servis, aby mohli niekam odletieť, vybavujem poistky. Páči sa mi to, lebo mi to umožňuje stretávať niektorých našich úspešných športovcov. Navyše, po odchode z obvodného oddelenia polície mám viac času na iné aktivity, ktorým sa venujem popri práci. Už nemám dvanásťhodinové služby.
Čo hovoríte na úspech v mediálnom svete? Je z vás hokejový analytik a komentátor, spolu s Mariánom Gáboríkom robíte podcasty a máte reláciu „Boris a Brambor“, ktorú vysiela RTVS. Napísali ste knihu, účinkujete v zábavnej cestovateľskej šou „S úsmevom po Slovensku“, ktorá mapuje zaujímavé miesta našej krajiny. Dnes vás pozná skoro každý.
Aj ja som prekvapený, ako sa mi – akoby sám od seba – rozbehol nový život. Nevnímam to však tak, že ma pozná každý. Stretávam sa stále s tými istými ľuďmi. Žijem si úplne obyčajný život. Mám rodinu, s ktorou sa stretávam presne tak ako predtým. Rovnakých kamarátov. To, že som spoznal fantastických ľudí aj v novej brandži, je bonus navyše. Za to som vďačný, lebo si vážim úspešných ľudí.
Prečo?
Foto: Iľja Hubálek / Blažek
Nie pre peniaze, ale preto, lebo sú to ľudia, ktorí majú zaujímavý životný príbeh a určite nebolo jednoduché dostať sa tam, kde sú. Či už sú to tí, s ktorými som robil „S úsmevom po Slovensku", alebo ľudia, s ktorými komentujem hokej. Všetci ma inšpirovali, dá sa od nich veľa naučiť. Podobne som to mal aj na ľade. Sledoval som spoluhráčov a učil som sa od nich. Naučil som sa napríklad strieľať od obrancu, ktorý dal najviac gólov v mojom juniorskom mužstve – volá sa André Benoit. Druhá vec je, že som to nevedel do detailu využiť, hoci som mal vďaka tomu veľmi dobrú strelu zápästím. Od hercov som sa zase učil, ako sa nehanbiť pred kamerou. Raz som bol na kamerovej skúške v pozícii herca – nie moderátora, a vôbec som ju nezvládol, lebo som sa veľmi hanbil.
Takže máte trému z kamier?
Pri spolukomentovaní hokeja nie. Keď ma Pavol Gašpar po prvý raz zavolal do televízneho štúdia, uvedomoval som si, že som trochu nervózny. Všetko je však v hlave. Povedal som si: kamery si nevšímaj. Úplne som ich odignoroval a sústredil som sa len na zápas. A počas prenosu som už nebol nervózny. Keď som však mal niečo zahrať, vtedy som sa veľmi hanbil. To musí mať človek v sebe.
Ako vnímajú hráči vaše postrehy a prípadnú kritiku?
Za hokejové analýzy sa na mňa ešte nikdy nenahnevali. Sú to profesionáli a vedia, že si len robím svoju robotu. Hovorím len o veciach, ktorými som si istý, čo ma naučili mítingy a videorozbory s najlepšími trénermi sveta. Horšie je to s rozhodcami. Tí kritiku znášali extrémne ťažko. Stalo sa, že mi jeden z nich odmietol podať ruku.
Ani v knihe „Volali ma bitkár“, ktorú ste napísali spolu s novinárom Mariánom Szűcsom, ste sa nebáli otvorene pomenovať veci, ktoré sa vám nepáčili. Čelili ste po jej vydaní veľkej kritike?
Zaregistroval som nejaké vyjadrenia. Netušil som, že mám v očiach kritikov také meno, aby ich trápili moje postoje a názory. Ja som však pomenoval len vlastnú skúsenosť, ktorú mi nikto nemôže vziať. Darmo by mi niekto hovoril, že to tak nebolo. Kniha vyšla v správnom čase, dal som von dostatočne čerstvé spomienky a dostatočne čerstvé emócie. Ak by som nad tým sedel dlhšie, tak by som si povedal – podobne ako väčšina: kašlem na to. Nestojí mi to za to, niekto sa urazí. Ľudia, ktorí si knihu skutočne prečítali, určite postrehli, že som nikoho neurážal, ani sa nevyjadroval kriticky k niekomu ako k súkromnej osobe. Ak mám výhrady k niekomu ako k trénerovi, je to len z vlastnej skúsenosti a len z profesionálneho hľadiska. Prísne oddeľujem prácu a osobný život. Aj kritiku. Konštruktívna profesionálna kritika a bohapusté urážanie sú dve rozdielne veci. To, žiaľ, veľa ľudí nevidí.
Ktoré z mediálnych aktivít máte najradšej? Spolukomentovanie, podcasty, natáčanie relácií či diskusie?
Som rád, že je to mix. Sú to všetko nové výzvy, no nemôžem povedať, že niečo je naj. Asi je prirodzené, že najviac doma sa cítim v analyzovaní hokeja. Vysvetľujem niečo, čomu rozumiem. Nehovorím nič iné, ako som sa naučil počas hokejovej kariéry. Nebol som príliš talentovaný hokejista. Veľa záležalo od toho, či budem robiť to, čo mi povie tréner. Dal som si v hokeji šancu tým, že som plnil inštrukcie koučov. Teraz viem zužitkovať každú videoanalýzu zápasu z hráčskych čias. Je fajn, že všetky tie hodiny učenia nemusím vyhodiť von oknom, ale môžem na nich stavať aj po športovej kariére.
Ako po hokeji a policajnej kariére vnímate váš „tretí život“ – mediálny?
Ako bonus. Viem, že je to veľmi krehké. Rovnako rýchlo, ako to prišlo – zo dňa na deň prichádzali ponuka za ponukou – sa to môže aj skončiť. Nestaviam na tom, neupínam sa k tomu. Podobne ako mi hokejovú kariéru zobrali zranenia, aj v mediálnej vetve môjho života sa môže niečo stať. Bol by som veľmi nerád, ale moja babka stále hovorievala: „Radšej sa báť, ako sa zľaknúť".
Vy ste mali v živote smolu na zranenia. Kolená vás často zabrzdili v rozlete.
Neberiem to ako krivdu. Nie som človek, ktorý by sa vyhováral. To dokáže každý. Zaujímavé pritom je, že víťaz nemá nikdy žiadne výhovorky. Som vďačný za skúsenosť, ktorú mi dal šport. Teraz ma len tak niečo nezlomí. Postaviť sa po tých pádoch všetkému čelom – to už je pre tých psychicky odolnejších.
Neťahá vás to niekedy späť na ľad?
Foto: Iľja Hubálek / Blažek
Telo by to už nezvládlo. Vedieť niečo zanalyzovať počas prenosu neznamená, že by som to dokázal spraviť na ľade. A súčasný hokej sa o toľko zrýchlil, že by som na to rýchlostne ani v obratnosti nemal. Hlava by vedela, telo určite nie.
Vlani ste sa stihli oženiť. Máte popri všetkých aktivitách čas na relax?
Ak áno, tak s rodinou. To si vážim. Každá hodina strávená doma je pre mňa obrovským relaxom.